Aktuality
Spaľujúci rituál na Fidži: prečo potomkovia kanibalov kráčajú po ohni?

Spaľujúci rituál na Fidži: prečo potomkovia kanibalov kráčajú po ohni?

4.1.2017

O kanibalizme na Fidži, zapísanom v Guinnessovej knihe rekordov či nápoji kava, ktorý nesmiete odmietnuť.

Bojovníkov, ktorí medzi sebou ešte nedávno bojovali na život a na smrť a ktorých predkovia boli kanibali, len tak niečo nerozhádže. Chodiť naboso po rozžeravených kameňoch napriek tomu dokážu len muži z jediného fidžijského ostrova. Vedecky aj dnes ešte stále diskutabilný a ťažko vysvetliteľný fakt. Všetci Fidžijčania však majú jedno spoločné: kedykoľvek si dajú šálku kavy, ktorá ich temperament uvedie do správneho bodu i nálady.

500-ročný rituál s ohňom

Bubny lali vyrobené z vydlabaných kmeňov mysteriózne dunia do tropickej noci pod údermi paličiek náruživých hudobníkov, do úderov sa mieša zborový spev dedinčanov, ktorí uplynulých osem hodín pripravovali veľké ohnisko vyložené riečnymi kameňmi. Na celé to hemženie nehybne a bez slova dohliada muž, ktorý bude onedlho posielať do žeravého pekla svojich nasledovníkov – pekne jedného po druhom. Je niečo ako šaman alebo kňaz, ktorému dedinčania z fidžijského ostrova Beqa ležiaceho južne od hlavného ostrova Viti Levu hovoria Bete. Všetko je pripravené! Ohňový rituál, ktorého korene siahajú päťsto rokov do minulosti, sa môže začať. Na hlasné Beteho zvolanie Vuto-O! prichádzajú na scénu doteraz schovaní „ohňochodci“. Majú na sebe len krátke sukne z lístia a sú bosí. Vzhľadom na to, čo ich onedlho čaká, im nikto z prizerajúcich sa nezávidí. Bete vyzýva každého menom. Muži bosými nohami prechádzajú po kameňoch rozžeravených ohňom takmer dočervena a niektorí z nich dokonca udržia na tvári bezstarostný úsmev. Ako je to možné?

Nesmú jesť kokosové orechy a mať kontakt so ženou

Obyvatelia piatich dedín na ostrove Beqa patriacich ku kmeňu Sawau, kde ohňový rituál praktizujú, majú jednoduché vysvetlenie. Jeden z ich predkov, udatný bojovník Tunaiviqalita, vraj chytil v rieke namiesto úhora dobrého ducha, ktorý jemu i potomkom daroval ako výmenu za ušetrený život schopnosť chodiť po horúcom ohni. Bezbolestnosť pri prechádzaní po žeravých kameňoch navyše garantuje aj čarovné papradie waqa-bala- bala, ktorého listy rozprestreté okolo ohniska majú čarovnú moc, a všetko ešte istia aj dve tabu: muži, ktorí budú chodiť po žeravých kameňoch, nesmú dva týždne pred slávnosťou jesť kokosové orechy a nesmú mať žiadny kontakt so ženou. V opačnom prípade si koledujú o grilované chodidlá. Komu nestačia domorodé tradície, môže použiť trochu prízemnú fyziku. Pri prípravách na žeravý výkon sa bosé chodidlá poriadne obalia popolom, ktorého je okolo ohniska viac ako dosť. Dobrá správa – pretože popol vedie teplo tak zle, že sa pred vynálezom chladničky používal ako izolačný materiál do jám s ľadom. S pomalším rozvodom prebytočného tepla z chodidiel ďalej do tela môžu navyše pomáhať aj krvné cievy, ktoré fungujú ako chladiace potrubia. Rýchlosť toho, ako sa pri kontakte s horúcim kameňom chodidlo prehrieva, však záleží aj od rozdielu teplôt oboch telies. Noha zdravého domorodca má maximálne tridsaťsedem stupňov Celzia, zatiaľ čo povrch kameňa minimálne o päťsto viac – pri fotografovaní som si to nechtiac overil vlastnou rukou. Sám by som teda na Fidži chôdzu po žeravých kameňoch neskúšal ani omylom! Už len preto, že nemám v rodokmeni žiadneho bojovníka obdareného čarom úhorieho božstva...

Kava – to je iná káva!

„Chceš nás fotiť? Tak si s nami musíš dať kavu!“ trvá na svojom svalnatý zberač cukrovej trstiny a vyťahuje špinavé plastové vedro schované pod nápravou polorozpadnutého traktora, z ktorého útrob občas kvapne opotrebovaný olej. No – iná možnosť nie je. Ak sa chcete s Fidžijčanmi skamarátiť, musíte si s nimi vypiť národný nápoj. Slúži ako perfektná forma spoločenského kontaktu, ako fajka mieru a zámienka na prestávku v práci – to všetko v jednom. Keď sme sa na Fidži s kavou stretli prvýkrát, nebolo to o nič lepšie. Náš prvý hostiteľ bol majiteľom obchodíku s bojovými kyjakmi v meste Nadi a kava, ktorú nám pripravil, nemala k poľným podmienkam ďaleko. Rozpustil ju vo vode neznámeho pôvodu, precedil cez kus látky, ktorú by potreboval vyprať, a všetko premiešal nie príliš čistými rukami. Trochu podozrivo vyzerajúci nápoj však potvrdil svoje dezinfekčné účinky a vraj pôsobí aj ako prevencia vzniku rakoviny a leukémie. Faktom je, že všetci sme privítanie do fidžijskej reality prežili v zdraví. Kava v skutočnosti nie je vôbec žiadna káva, hoci tak s penou a zriedená Fidžijský národný nápoj sa vyrába z rozdrvených koreňov koreňovníka omamného, ale pri sľubne pôsobiacom pomenovaní netreba zasa až tak jasať.

Znecitlivie pery, ďasná a jazyk... 

Kava uvoľňuje svaly, navodzuje pocit priateľskej nálady a relaxu, no nič viac od nej nečakajte. Keď sa jej napijete trochu viac, jednoducho zaspíte. Zo začiatku má ešte jeden účinok – znecitlivie pery, ďasná a jazyk. Príroda je skrátka prezieravá... Nápoj totiž chutí presne tak, ako vyzerá. Trochu ako mydlová voda alebo ako zriedené blato, ktoré je vzdialene cítiť po čiernom korení. Nuž, vyberte si... Neochutnať na Fidži aspoň jednu misku kavy by bolo ako neochutnať vo Francúzsku vyhlásené víno. Nakoniec – veľa možností na výber nie je: ponúknutie kavy je miestny uvítací zvyk a odmietnutie sa považuje za veľkú nezdvorilosť. Korene rovnomennej rastliny sa väčšinou ručne drvia na prášok, ktorý sa potom zaleje, precedí a žmýka do vody cez hrubšiu látku. Hotový nápoj vleje hostiteľ do spoločnej misky tanoa a všetci hostia ju zaradom pijú z očistenej polovice škrupiny kokosového orecha, ktorej sa v súvislosti s použitím na účely kavového obradu hovorí bilo.

Pila ju aj britská kráľovná či pápež Ján Pavol II.

Fidži a kava patria k sebe, akoby boli jedno. Človek však nesmie byť prekvapený, keď mu ponúkajú yaqonu alebo dokonca grog, všetko sú totiž pomenovania starej dobrej kavy. Pri obrade dodržiavajú miestni obyvatelia isté pravidlá. Pred prijatím bila s nápojom treba zatlieskať rukami a odpovedať bula!, čo je fidžijský pozdrav a vyjadrenie spokojnosti. Každý domorodec povie toto slovo aspoň dvadsaťkrát denne. A pretože ich je takmer milión, lieta éterom nad súostrovím asi tak dvadsať miliónov výkrikov bula! denne. No a potom treba vziať misku a vypiť extrakt na jeden dúšok. Keď nič iné, aspoň obmedzíte na minimum nezabudnuteľný chuťový zážitok. Trikrát tlesknite a nezabudnite na záverečné bula. Ak sa vás hostiteľ spýta High tide?, rozhodne nechce vedieť, či je príliv, len sa zaujíma, či vám má doliať. Ak chcete, môžete celý obrad opakovať, kým vám bude kava chutiť. Alebo kým vás nepremôže spánok. A najlepším dôkazom, že je to skutočne česť – je aj fakt, že pri návšteve Fidži pila kavu aj britská kráľovná Alžbeta II. či pápež Ján Pavol II.

Priateľskí kanibali

Fidžijčania patrili k najpriateľskejším ľuďom na svete, s ktorými som sa pri cestách po svete stretol. Z ich histórie však tak trochu naskakuje husia koža. Ešte pred necelými dvoma storočiami sa na Fidži bežne jedlo ľudské mäso. Pre kanibalizmus sa Fidži dostalo aj do Guinnessovej knihy rekordov. Náčelník Udrea Udrea preukázateľne zjedol asi sto ľudí – a vraj sa pri hostinách nerád delil. Prischol mu titul najväčší kanibal, ktorý už mu sotva niekto vezme. Za každého skonzumovaného nepriateľa si vraj schoval jeden kameň. Okolo jeho hrobu pri mestečku Rakiraki na hlavnom ostrove Viti Levu je dnes 872 kameňov – a to sa niektoré vraj časom postrácali... Fidži je plné hrôzostrašných kanibalských príbehov. Keď podľa jedného z nich utiekla od miestneho náčelníka jeho žena, dal ju chytiť, odťal jej obe ruky a pochutil si na nich ešte skôr, ako úbohá žena vydýchla naposledy.