Horúca krv ŠPANIELSKA

Deň divokých koní

Zem sa trasie pod údermi kopýt, vznášajúce sa oblaky prachu reže erdžanie koní a rázne výkriky španielskych jazdcov. Začína sa sviatok koní - na mieste, ktoré je skutočnou kolískou amerického divokého západu.

Mesteško El Rocío

Mestečko El Rocío v provincii Huelva, ktoré sa rozprestiera až za Gibraltárom na atlantickom pobreží južného Španielska, vyzerá, akoby sa cez nejakú časopriestorovú dieru prepadlo najmenej o sto rokov do minulosti. A zároveň o nejakých osemtisíc kilometrov na západ do obdobia amerického divokého západu. Okrem štátnej cesty na okraji El Rocío nenájdete v celej dedine ani kus asfaltu alebo dlažby. Cesty sú upravené tak, aby si na nich tunajšie vzácne kone neporanili široké kopytá. Pred niektorými miestnymi barmi stoja drevené stĺpy ako vystrihnuté zo spaghetti westernu a na stenách domov sa hojdajú masívne železné kruhy. Miestni honci musia svoje štvornohé dopravné prostriedky, keď si chcú zvlažiť prachom vysušené hrdlo pohárikom niečoho ostrejšieho, niekde zaparkovať.

Jedinečná slávnosť v celej Európe

Presne 26. júna sa koná každoročné vyháňanie kobýl La Saca de las yeguas a trvá už dlhšie ako päť storočí. Španielske výkriky počuť ešte skôr, ako muži na koňoch vyjdú z hustého šedého závoja široko-ďaleko zahaľujúceho krajinu. Pozháňať z rozľahlého národného parku viac ako tisíc kobýl a žriebät je úloha troch stoviek tvrdých chlapov. Všetko musí byť pripravené tak, aby sa vlna konských tiel predpoludním privalila do Vlčej tlamy, teda do úžiny La Boca del Lobo na samotných hraniciach dediny El Rocío. Jazdci rozdeľujú obrovské stádo na štyri skupiny. Len tak dokážu zabezpečiť na slávnosti - jedinečnej v celej Európe - aspoň základnú bezpečnosť. Za stádom sa v prachu začína črtať les chivatas - palíc, ktoré pomáhajú honcom udržať splašenú rieku v akej-takej formácii. Ich cesta vedia do mestečka Almonte pred kostol, kde ich požehná miestny kňaz. Tu prežijú 4 alebo 5 dní v ľudskej spoločnosti. Honci im zastrihnú a vyčešú hrivu aj chvost, ošetria kopytá, dostanú očkovaciu látku alebo prostriedky na odčervenie.

Starobylá konská rasa, caballo marismeño, teda kôň bahenný, ktorej odolnosť a vytrvalosť oceňovali už Rimania pri hrách v arénach, je predkom preslávených andalúzskych koní. A pretože kone žijú celý rok polodivokým spôsobom v chránenom prírodnom území, stará sa o ne ten najlepší šľachtiteľ - sama príroda.

Kde bývala doña Ana

Národný park Doñana dostal meno po svojráznej šľachtičnej, ktorá si tu v minulosti dala postaviť sídlo bokom od ľudí. To však zďaleka nie je jediná zaujímavosť najstaršieho chráneného územia Španielska.

Samotný národný park je mimoriadne rozsiahly a obklopený ďalšími chránenými územiami. V parku prezimúva okolo pol milióna sťahovavých vtákov, podľa pozorovaní žije v Doñane okolo 420 vtáčích druhov. Nádherné pohľady ponúkajú stočlenné kŕdle plameniaka ružového. V parku žije asi 30 jedincov najvzácnejšej mačkovitej šelmy Európy - takmer vyhubeného rysa pardálového. Súčasťou chráneného územia je aj okolo štyridsať kilometrov prírodných pláži. Ľudia do miestnej polopúšte kedysi priviedli ťavu jednohrbú, dnes tu už tieto zvieratá nežijú.

 

Autor: Veronika