Slovenská pýcha zapísaná v UNESCO

VLKOLÍNEC

 

Ak sa budete v tomto jedenom období potulovať po Ružomberku, Veľkej Fatre alebo v západnej časti Nízkych Tatier urobte si výlet do malebného Vlkolínca, kde sa akoby zastavil čas.

Ako jeho názov napovedá, v jeho okolí sa v minulosti vyskytoval hojný počet svoriek vlkov. Obyvatelia Vlkolínca boli od nepamäti pastiermi oviac, drevorubačmi a včelármi. Ovčiu vlnu spracúvali a predávali najmä v Ružomberku.

Z oviec nemali úžitok len ľudia, ale aj vlci. Listina z 18. storočia dokazuje, že ich tu bolo viac ako dosť, keďže tu žili aj vlčiari, ktorí sa zaoberali odchytom premnožených vlkov. Dnes vás pri vstupe do obce tabuľky upozornia len na výskyt iného predátora, medveďa hnedého, ktorého môžete stretnúť pri potulkách okolitými lesmi.

Občas zablídia aj do záhrad a miestnym obyvateľom skonzumujú úrodu sliviek, či rozbijú včelárom úle. Turistov si nevšímajú, takže neváhajte a navštívte túto jedinečnú vrchársku obec.

Živý skanzen

Vlkolínec je jediný živý skanzen na Liptove. Mnohí o ňom vedia, veď od decembra roku 1993 je zapísaný na Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, ale sú takí, ktorí len tušia, že tunajší región ponúka aj takúto jedinečnú atrakciu.

Turisti tu nájdu 45 pôvodných domov, ďalších desať domov je novších. Osadu trvale obýva 19 ľudí v šiestich domoch, do ostatných prichádzajú chalupári z celého Slovenska najmä počas víkendov a prázdnin.

Vlkolínec imponuje nielen malebnosťou prostredia a pôvabom ľudovej architektúry, ale aj tým, čo ho odlišuje od tradičných skanzenov. Vlkolínec totiž stále žije.

Roľnícky dom

Typickým príkladom vlkolínskeho domu je roľnícky dom, v ktorom je dnes jedna z expozícií Liptovského múzea v Ružomberku.

Objekt vybudovaný v roku 1886 sprístupnili verejnosti v roku 1991. Jeho zachované pôvodné vnútorné členenie a zariadenie interiéru sú verným obrazom spôsobu života obyvateľov osady na konci 19. a na začiatku 20. storočia.

Ostatné objekty v pamiatkovej rezervácii sú naďalej obývané, takže turisti sa musia uspokojiť len pohľadom na ich exteriér. Žije tu devätnásť stálych obyvateľov a chalupárov, majiteľov dreveníc, ktorí tu prebývajú sezónne.

Viacerí svoje príbytky poskytujú na prenájom, takže máte šancu v tomto svetovom unikáte stráviť viac, ako len pár hodín a zažiť jeho čarovnú atmosféru.

Typické prvky domu

Zrubové domy pochádzajú prevažne z 19. storočia a majú typický pôdorys s tromi miestnosťami (izba, pitvor, komora).

Základným stavebným materiálom je drevo z okolitých lesov. Vyrovnanie svahovitého terénu je riešenie vysokou kamennou podmurovkou a sokel farebne kontrastuje so stenami zrubu. Nerovnosti stien sa upravovali hlinou, ktorá sa bielila a potom farebne líčila dvakrát do roka, na jar a jeseň.

Aj vnútorné steny zrubu sa vyrovnávali nahladko hlinou a po zaschnutí sa líčili. Podlaha v pivtore a v komore bola spravidla z udupanej hliny, izba mávala drevenú podlahu. Izba bola najväčším priestorom domu, kde sa odohrával rodinný život.

Žili v nej spravidla dve generácie a slúžila na spanie, varenie, jedenie, robili sa tu domáce práce a počas zimy tu žili aj mláďatá domácich zvierat. Niektoré domy mali v izbe vykopanú aj jamu na uskladnenie zemiakov.

Vstupnou miestnosťou do domu bol pitvor, ktorý bol umiestnený v strede domu. Časom sa táto časť domu zmenila na kuchyňu s pecou a ohniskom, kde sa varilo a dym sa odvádzal otvorom v povale (dymníkom) do podkrovia, kde sa údilo mäso a šindle.

Z ohniska sa vykurovala aj chlebová pec, ktorá bola umiestnená v izbe. Komora bola tmavá miestnosť s jedným oknom. Slúžila na uskladňovanie potravín a obilia. Bol tu aj drevený sud na kapustu a odkladalo sa sem hospodárske náradie.

V komore sa dalo príležitostne prespať. Za obytnými domami stáli hospodárske stavby. Boli to drevené stodoly (humná), kde bol pracovný priestor a zásobáreň. Maštaľ stála samostatne alebo bola pripojená k stodole, spolu s chlievmi a ovčincami.

Zvonia a studňa

Vlkolínec je typickým príkladom dvojradovej ulicovky s dlhými dvormi. Priblížne v strede sa osada rozdeľuje na dve ulice. Jedna z nich vedie k jedinej murovanej stavbe obce, barokovo-klasicistickému rímskokatolíckemu Kostolu Navštívenia Panny Márie z roku 1875, druhá smeruje strmším terénom pod úpätie vrchu Sidorovo.

V strede obce stoja dva najfotografovanejšie objekty. Jedna z najstarších stavieb obce, zrubová dvojpodlažná zvonica z roku 1770 stojaca na kamennom podstavci. Slúžila na oznamovanie času modlitieb, požiaru a iných nebezpečenstiev.

Druhou stavbou je dvanásť metrov hlboká rumpálová studňa z roku 1860. Táto v minulosti slúžila ako jediný zdroj pitnej vody v dedine.

Ako sa sem dostať

Dostanete sa sem jednoducho. V Ružomberku stačí zamieriť smerom na Donovaly a za časťou Biely Potok zabočíte doprava po úzkej a strmšej ceste sledujete značenie až k parkovisku a pokladnici, ktoré sú pod dedinkou.

Pešo, alebo na bicykli sa sem dostanete z Bieleho Potoku po žltej turistickej značke. Do Vlkolínca sa môžete dostať aj z veľkofatranských kopcov, cestu sem ľahko nájdete podša turistickej mapy.

Vlkolínec a stručná história

Obec Vlkolínec je typická vrchárska dedina nachádzajúca sa na svahu v bočnom údolí Revúckej doliny v pohorí Národného parku Veľká Fatra pod vrchom Sidorovo.

Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1376, keď uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký nariadil richtárom a obyvateľom všetkých dedín ležiacich v chotári mesta Ružomberka, aby mestu platili dane a aby v sporoch vyhľadali predstaviteľov mesta Ružomberok. Týmto nariadením sa začala závislosť Vlkolínca od Ružomberka.

Vlkolínec je dodnes súčasťou Ružomberka. V roku 1625 mal Vlkolínec 9 domov a v roku 1828 už 51.

Počas 2. svetovej vojny časť obce vypálili nemeckí vojaci. Od roku 1977 bol vyhlásený za pamiatkovú rezerváciu.

V roku 1993 bol súbor unikátnych 45 pôvodných, takmer nezmenených sedliackych domčekov s kamennými soklami, hlinou vymazanými stenami, so strechou pokrytou drevenými šindľami zapísaný na zoznam Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

 

Autor: Veronika