CARTAGENA: koloniálny poklad Karibiku

Snažili sa ju vylúpiť piráti...

 

Stopercentne koncentrovaná hispánska atmosféra, na obzore na mori hojdajúce sa lode s pirátskymi vlajkami. Z putiky v prístave sa ozýva vrava námorníkov, malebnou zatienenou uličkou pomaly prechádza kôň, na ktorom sedí ušľachtilý rytier. Tak vyzerala kolumbijská Cartagena v dobách dávno minulých, kedy tu určovali chod Španieli. Dnes sa nezdráhame oznažiť ju za koloniálnu perlu Karibiku. Nahliadnite do nej! Kolumbia má v poslednej dobe nemalé ambície, a síce stať sa jednou z najatraktívnejších krajín Latinskej Ameriky. Napomáha jej k tomu úžasná atmosféra miest i pestrá príroda mimo nej, dlhé pobrežie i vysoké hory, ktoré lákajú dobrodruhov.

Cartagena - výrazné mesto s úchvatnou koloniálnou dušou

Cartagena (celý názov Cartagena de Indias) je hlavným mestom oblasti Bolívar v severnej Kolumbii. Leží na pobreží Karibského mora, žije v ňom vyše milióna ľudí a tunajšie príjmy pramenia z priemyslu a vďaka kráse mesta i z turizmu. Mesto nenesie rovnaký názov ako španielska Cartagena náhodou, získalo ho práve po nej. K jeho založeniu došlo v roku 1533 a svoju najväčšiu slávu prežívalo za doby trvania španielskej koloniálnej vlády, kedy bolo jedným z najdôležitejsích prístavov tých častí Ameriky, ktoré Španieli ovládali. Poloha Cartageny pri mori bola síce výhodná, ale na druhej strane sa práve pre ňu bohaté mesto často stávalo cieľom ziskuchtivých pirátov. Preto obyvatelia mesta vybudovali jeden z najrozľahlejších systémov opevnení v Karibiku a Latinskej Amerike. Práve v dobe budovania opevnení vzniklo i množstvo domov, ktoré dodnes stoja a návštevníci ich obdivujú. V roku 1994 si historické jadro Cartageny vyslúžilo zápis na zoznam Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Cartagena má svoju prírodnú dominantu, kopec La Popa. Za nezaujímavý nemožno považovať ani viac než 110 kilometrový dlhý kanál Dique, ktorý je súčasťou mesta a ústí tu do mora. Vznikol už v 17. storočí a znamenal možnosť lodnej dopravy od pobrežia do vnútrozemia.

Na čo sa v Cartagene zamerať

Tým najvýraznejším sú v meste pravdepodobne zvyšky opevnenia, ktoré tu vzniklo po niekoľkých nepekných pirátskych útokoch vedených z mora. Jedného dňa v roku 1586 sem dokonca loďou pricestoval obávaný sir Francis Drake, mesto vyplienil a jeho obyvateľov bez rozdielu povraždil. Odpoveďou koloniálnej vlády bolo obohnanie mesta hradbami len s niekoľkými bránami a tiež vytvorenie hrádze medzi poloostrovom Bocagrande a ostrovom Tierrabomba, čím došlo k uzavretiu do tej doby voľného vstupu z mora priamo do mesta.

Pomyselnou čerešničkou na torte, ktorou bolo práve spomínané opevnenie, sa stal hrad San Felipe de Bajaras. Celá snaha sa vyplatila, mesto sa potom ubránilo niekoľkým nepekným nájazdom z mora a svoje bohatstvo si pekne strážilo. Tým vzrástla životná úroveň jeho obyvateľov a začal tu rásť jeden dom vedľa druhého, hotové paláce a sídla, svoje honosne zdobené kostoly a kláštory si tu stavali i najrôznejšie rády. Pevnosť San Felipe de Bajaras získala názov po španielskom kráľovi Filipovi IV. a tiež sa pýši titulom najmohutnejšej a najväčšej pevnosti, ktorú kedy Španieli na území svojich kolónií postavili. Pevnosť začala vznikať asi dva roky po založení mesta a po sto dvadsiatich rokoch bolo prikázané jej rozšírenie. Autenticitu zaisťujú pôvodné delá, priestory väznice alebo tunely. Vo štvrti San Pedro, kde v dobách kolonializmu žili prevažne šľachtici a hodnostári, sa dochovalo mnoho nádherných stavieb, napríklad katedrála, kostol a kláštor San Pedro Claver, Palác inkvizície, kde sa rozhodovalo o osudoch čarodejníc a kacírov, alebo trebárs kostol Santo Domingo. Zaujímavé je tiež vidieť dom a monument svetoznámeho spisovateľa Gabriela Garciu Márqueza, autora takých kníh, ako Sto rokov samoty alebo Láska z čias cholery. A nemenej čarovný je prechádzka uličkami El Centro alebo akejkoľvek inej časti mesta. V niektorých uličkách budete mať čo robiť, aby ste sa ubránili dôkladne vybrúseným taktikám pouličných predajcov všetkého možného.

Hor sa na sopku... A do bahna!

Asi 40 kilometrov od Cartageny stojí sopka El Totuno. Nechrlí lávu, nedymí. Takmer nič sa tu nedeje. Vlastne až na to, že sa tento len 15 metrov vysoký vŕšok chodia ľudia kúpať. Sopka je totiž hlboká vyše 2 000 metrov a v jej kráteri je bahno, ktorá sa stále obmieňa a preto je "čisté" (také čisté, ako len bahno môže byť) a vyhľadávané, pretože má priaznivé účinky na ľudskú kožu. Obsahuje totiž vápnik, oxid kremičitý, chlorid sodný, horčík a ďalšie látky. A ako to tu chodí? Pri pokladni pod sopkou zaplatíte nejaké to vstupné a vystúpite po drevených schodoch hore. Keď to urobíte skoro ráno, v kráteri obloženom drevom ešte nikto nebude. Je pomerne malý a veľa ľudí sa sem nevojde, preto je dôležité menšie plánovanie. V žiadnom prípade sa nemusíte báť, že by vás bahno pohltilo, naopak vám bude klásť odpor a hneď ako doňho vstúpite po pás, budete mať v dôsledku tohto odporu naozaj čo robiť, aby ste sa ponorili hlbšie. Pre niekoho však môže byť značne desivý pocit, že pod sebou má dvojkilometrovú dieru s bahnom a nič iné. Po bahennom kúpeli je nutné zísť zas dolu zo sopky, čo je, dá sa povedať, náročné, pretože bahno kĺže ako mydlo. V zátoke sa vás ujmú domorodkyne a umyjú vás. Skrátka pohoda.

Za vznikom sopky stojí farár

Sopka tu údajne vznikla v dobe, kedy tunajší farár zahnal do podzemia diabla chrliaceho oheň a síru. Zlo i pekelné sily sa potom premenili na liečebné účinky bahna. Čo je z toho pravda? Nevieme, ale na kráse kúpeľa sa nič nemení so žiadnym vysvetlením.

 

Autor: Veronika